Re: Děti nečtou...

V nasej rodine - z mnohych sa stran - sa vzdy citalo...Hm, spominam... ze ako dieta som sa u babicky a teticiek dostala k velmi starym kniham..napr. majovkam, Poslednemu mohykanovi , W.Scottovi , sestram Brontteovym z predvojnovych rokov..

S manzelom sme si v tom tiez sadli....a nas syn ked sa naucil "sediet" tak knihy patrili k jeho najmilsim hrackam (nebol vobec autickovy, este tak zvieratkovy...)..Po roku som nastupila do prace a starala sa mi o neho svokra - posadila ho do postielky a dala mu kopec knih..a mala cele hodiny pokoj. ..V stvrtej triede uz cital Souckove Tusenie tiena a Tusenie suvislosti, pritom o mnohych prirodnych zakonitostiach sotva mal paru...dodnes cita strasne vela...hihi..aj filozoficke pojednania ...a modernych autorov , ktori su nad moje chapanie

.Noooo a nasa dcera, ktora vyrastala medzi kopcami knih ..tu sme ku knihe nemohli dostat!! Dokonca mala problem aj s povinnym citanim - ked sa to nedalo opisat zo synovho citat.dennika ..Ale zlom nastal v osmej triede - ako povinne citanie mali Jedinu od K.Jarunkovej - taky utly dievcensky romanik ..a nasa dcera objavila caro knih...sice nema az taky siroky zaber...ale okrem romanov, obcas jej prejdu rukami aj naucne knihy....

..takze ono to s tym citanim nie je uplne jednoznacne, ze je to len vplyv rodiny.. .. ale obcas sa to moze zmenit k lepsiemu , staci nejaky spravny impulz...